17. November 1989 – mýty, fakty a realita

Každý dolár sa Západu pre tzv. disent sa im vrátil minimálne päťnásobne

Začiatkom 80. rokov minulého storočia keď som pracoval v Metrostave Praha, som sa zoznámil s človekom, ktorý svoju kariéru začínal v predvojnovej spravodajskej službe, bol aktívnym účastníkom protifašistického odboja a jeho materiály mali neuveriteľnú historickú hodnotu. Z jeho osobného života stojí za pozornosť, že ako 35-ročný sa stal otcom, pričom tento jeho jediný syn tragicky zahynul niekedy v máji roku 1968 ako 20-ročný a ako mi neskôr povedal, niektorými vecami som mu jeho nebohého syna pripomínal. Keďže tiež poznal moju minulosť, možno aj z toho vznikla istá dôvera, pričom nikdy nezabudnem na tie slová, ktoré mi povedal v roku 1982, ohľadom mojej naivity a viery v demokraciu kapitalistického Západu pri viacerých podporách pre odporcov vtedajšieho československého režimu. Stojí za to si to pripomenúť, lebo jeho kontakty s ambasádami západných krajín v tom období zodpovedali jeho dlhoročnej spravodajskej profesii. „Vlado, možná to bude znieť pre Teba prekvapujúco, ale každý dolár, ktorý tú Západ investuje do týchto ľudí, raz sa im to mnohonásobne vráti.“ Na tieto slová si vždy spomeniem, keď sa pozriem do istého dokumentu, ktorý 30. 8. 1990 poslal anglický expert na ochranu ekonomických záujmov John Miller Jiřímu Křižanovi, v tom období poradcovi prezidenta Václava Havla. Dokument bol v angličtine a češtine a text preložený do slovenčiny je: „Otvorenie hraníc, privatizácia, väčšia osobná sloboda, atď., to všetko sú veci prispievajúce k zvýšeniu rizika strát a sú nebezpečné pre majetok a občanov ČSFR.“ Treba si uvedomiť, že November 1989 v skutočnosti oddialil sociálnu krízu na Západe, ich firmy dostali nové odbytištia, vlastní politici, teda, českí a slovenskí pomáhali likvidovať vlastné poľnohospodárstvo a priemysel, cudzina za bagateľ získala to, čo vlády a parlamenty ich krajín by nikdy neschválili.

A teraz si zdokumentujeme slová Johna Millera, ktoré sa vzťahujú priamo na Slovensko za Mečiarovej vlády ohľadom privatizácie, okrádania občanov a vlastného štátu, ako ich popísal známy spisovateľ Ľuboš Jurík vo svojej knihe Pokušenie moci, ako to videl zo svojej pozície, keď bol päť rokov vo vedúcom postavení pri Ivanovi Gašparovičovi, v tom období predsedovi slovenského parlamentu. Odcitujem zaujímavé pasáže zo strán 26 a 273-275.

Strana č. 26 – Najlepší spôsob, ako sa zbaviť ilúzii a ideálov, je vstúpiť do vysokej politiky. Bez ideálov a ideí sa politika mení na cynický poker, na získavanie a využívanie moci pre zištné, prevažne osobné ciele, na získavanie výsad a privilégií, na hromadenie majetku a likvidácie protivníkov. Politika bez ideí je podhubím pre šírenie bacilov netolerancie, až diktatúry. Potom sa aj z idealistov stávajú bezradní štatisti, ktorí nakoniec v mene demokracie pomáhajú demokraciu deštruovať, v mene voličov okrádajú voličov, ruinujú národný majetok a hospodárstvo. Ukázalo sa, že slovenskí politici neboli dostatočne pripravení prevziať zodpovednosť za riadenie samostatného štátu.

Strana č. 273-275 – Privatizácia bola od roku 1990 rozhodujúcim objektom politického a mocenského zápasu na Slovensku i vo všetkých postkomunistických krajinách. Bola hybnou silou mnohých politických aktov, sporov, politického vypätia i pádu. Vznešené ideály o slobode, ľudských právach, voľnom pohybe a pod. sa stali sa stali len zásterkou pre grandiózne rozdeľovanie (či skôr rozkrádanie) štátneho majetku, ktorý sa hromadil pol storočia. Z večera do rána vznikali neuveriteľne bohatí ľudia, ktorí sa len vďaka politickému rozhodnutiu stali mnohonásobnými milionármi, ba miliardármi. Obyčajní ľudia, ktorí dovtedy žili v družstevných bytoch, šetrili na škodovku či žiguli, chodievali na dovolenku k Balatonu alebo do Bulharska, mali zrazu nepredstaviteľné majetky, stačilo byť v správnej strane či hnutí. Žiaľ, táto tendencia – aj keď v inej, kultivovanejšej podobe provízii či auditov – pokračovala aj počas vlády Mikuláša Dzurindu.

Mravné zásady, morálne hodnoty, základné piliere civilizačných noriem sa dali do nezadržateľného, deštrukčného pohybu. Privatizácia našla spoločnosť absolútne nepripravenú a spôsobila také škody v spoločenskom organizme, ktoré prakticky nikdy nebude možné odstrániť a napraviť. K takým rozsiahlym vlastníckym zmenám došlo azda len v období vyvlastňovania majetku komunistickými stranami. Problém našej privatizácie je najmä v tom, že v mnohých prípadoch sa privatizovalo pre bohatstvo samotné, teda vyberali sa ľudia, ktorí budú bohatí. Mečiarova vláda nezohľadňovala, či nadobúdateľ je schopný zabezpečiť efektívne fungovanie majetku, vláda HZDS, SNS a ZRS zohľadňovali predovšetkým to, kto je z ktorej strany.

Chodby Národnej rady SR, či už na Župnom námestí, či potom na Vodnom vrchu na Mudroňovej ulici, sa len tak hmýrili nádejnými privatizérmi, v kanceláriách predsedu, podpredsedu NR SR, predsedov parlamentných výborov či strán si podávali kľučky budúci majitelia sprivatizovaných podnikov, lobovali, presviedčali, uplácali, sľubovali a dávali provízie, ponúkali stranícku poslušnosť. Keď som sa niekedy pozeral zo svojho miesta v sále na chrbty koaličných poslancov, mal som pocit, že mám pred sebou zhromaždenie fabrikantov, majiteľov tovární, nehnuteľností a bankových účtov. Do parlamentu chodili len akoby mimochodom, zdvihnúť ruku, keď sa hlasovalo. Inak sa nikdy k ničomu nevyjadrovali, mnohí ani raz počas volebného obdobia nevystúpili, neboli tam preto, aby tvorili zákony, aby zastupovali svojich voličov, boli tam nato, aby privatizovali, aby zbohatli. Platilo to, pravdaže, aj o ministroch, štátnych tajomníkoch, riaditeľoch sekretariátov, šéfoch krajských či okresných aparátov koalície HZDS, SNS, ZRS, o spriaznených manažéroch, riaditeľoch bánk, príbuzných, priateľoch, dokonca aj servilných bossoch podsvetia, ktorí sa vrhli ako supy na dovtedy štátne podniky, vybavovali po straníckej známosti úvery v bankách, hlboko pod cenu dostávali lukratívne objekty, pozemky, nehnuteľnosti, aby ich obratom predávali či vykrádali.“

Ako som už v úvode naznačil, že tu nešlo ani o zmenu politického systému cez nejakú náhodu, alebo rôzne bludy tzv. revolucionárov či disidentov typu Jána Čarnogurského o akejsi porážke komunizmu na Slovensku. Všetko hlavné sa robilo v mene konkrétnych osôb KSČ, ŠtB, KGB a CIA, čo aj zdokumentujem. Nielen československé udalosti okolo Novembra 1989, ale aj neskoršie udalosti na Ukrajine či Juhoslávii naznačujú, a realita to dokumentuje, že nielen americká administratíva, ale aj CIA či iné mocenské spravodajské služby tu zohrávali nezanedbateľnú úlohu. Po získaní nových vecí čí ďalších odborných analýz môžem konštatovať, že v prednovembrovom Československu existovalo vplyvné mocenské centrum, ktoré sa začínalo nielen ideologicky ale hlavne ekonomicky zbližovať s trhovým americkým a západným európskym systémom. Pokiaľ prechod od socializmu k trhovému americkému či prozápadne európskemu ekonomickému modelu mal mať bezbolestný či nekrvavý priebeh, muselo tu byť nielen určité prepojenie s neskoršou koordináciou silových a spravodajských mocenských zložiek, ale aj istý druh dôvery.

Kapitálnym úlovkom CIA bolo naverbovanie Vratislava Vajnara pre spoluprácu, keď pracoval v misii OSN v USA, kde reprezentoval Československú socialistickú republiku. Vtedy ešte netušili že raz sa z neho stane vedúci sekretariátu generálneho tajomníka ÚV KSČ Gustáva Husáka a v roku 1983 z jeho rozhodnutia sa stal ministrom vnútra Československej socialistickej republiky. Pravdepodobne ani ŠtB by sa o tomto naverbovaní nikdy nedozvedela, nebyť istej náhody. Ale aj priebeh tejto náhody dokazuje, že niektorí jej odborníci patrili do svetovej špičky vo svojom obore, na rozdiel od primitívov, ktorí mali na starosti tzv. vnútorných nepriateľov.

Spravodajca Hlasu Ameriky Jolyon Naegele bol na návšteve u Jána Čarnogurského. Jeho cestu z Prahy do Bratislavy sledovalo a monitorovalo špeciálne komando ŠtB a celý rozhovor Čarnogurského s Naegelem bol nahrávaný. Počas tohto rozhovoru Naegele Čarnogurskému povedal, že Vratislav Vajnar by mal vymeniť na funkcii ministra zahraničných vecí B. Chňoupka. Čarnogurský vyjadril počudovanie, prečo má minister vnútra prejsť na funkciu ministra zahraničných vecí. Naegele povedal, že to je v poriadku, lebo Vajnar je pre Ameriku a Západ prijateľný. Na základe tohto vyjadrenia špecialisti z ŠtB urobili dôkladnú analýzu, po ktorej sa im podarilo zistiť, že V. Vajnar bol naverbovaný CIA, keď pracoval v misii OSN v USA. No ani toto zistenie nebolo konečné. Neskôr bol v Prahe zaistený cudzinec od CIA, ktorý mal pri sebe závažné dokumenty. Jeho osobnú prehliadku schválil náčelník odboru v Prahe. Keď sa to Vajnar ako minister dozvedel, okamžite tohto náčelníka odboru, ako aj jeho dvoch podriadených odvolal.

V roku 1985 Vajnar ponúkol Lorencovi funkciu prvého námestníka federálneho ministra vnútra. Keďže Vajnar, pokiaľ sa mám odvolať na svedectvo samotného Lorenca, bol vzdelaný, skúsený a veľmi pracovitý človek, pedant a skúsený diplomat, so značnou dávkou nedôverčivosti, možno sa plným právom domnievať, že od tohto okamihu, alebo po nejakom čase od tohto okamihu sa Lorenc stáva jedným z kľúčových hráčov v udalostiach, ktoré sa tu odohrali v novembri 1989. Za ministrovania Vajnara bol šedou eminenciou na dotyčnom ministerstve aj pplk. Krása, jedna z hlavných osobností koordinácie činnosti nielen v novembri 1989, ale aj po novembri 1989 pri nových a nekrvavých politicko-ekonomických zmenách.

Po dvoch reorganizáciách vlády v roku 1988 prišiel o svoju funkciu aj V. Vajnar. Podľa mojich informácií si nielen KSČ, ale ani RVHP nemohli kvôli blamáži dovoliť priznať, že minister vnútra socialistického štátu bol spolupracovníkom CIA. Jeho odvolanie komentoval Alojz Lorenc takto – „Ľudia túžili po zmenách a čakali, kto ich osloví presvedčivým programom.“ – (Ministerstvo strachu?- str. 145) Hoci Lorenc ako najvyšší šéf ŠtB musel vedieť o Vajnarovej činnosti pre CIA, nemá doteraz záujem ani odvahu o tom hovoriť. Neskôr odhalená realita nám ukazuje, že Vajnar, Lorenc, Krása, samozrejme v úzkej spolupráci s KGB a ŠtB už v roku 1987 pripravovali vytypované a dobre preverené skupiny mladých kádrov, kde niektorí boli presúvaní priamo do zahraničia, napr. do Sovietskeho zväzu a Číny. Taktiež sa do zahraničných bánk presúvali stámilióny korún. Z jednej takejto skupiny vznikla neskôr v roku 1994 aj Penta Group. Tejto skupine, ktorej základy boli položené komunistickou nomenklatúrou, KGB a ŠtB som už venoval samostatnú kapitolu.

Je to taký zvláštny paradox, že Ján Čarnogurský, hoci nechtiac, sa spolupodieľal na odhalení Vratislava Vajnara. Horšie ale je, že tento politik sa vedome, ako spolupáchateľ sa spolupodieľal na najzavrhnutiahodnejších ekonomických zločinoch na nezanedbateľnej časti slovenského národa. O jeho bezbrehom cynizme svedčia napr. aj jeho výroky pre týždenník Domino fórum, číslo 46/2005, citujem: „V sociálnej sfére sa komunizmus na Slovensku premenil na najtvrdší kapitalizmus, akého dnes už ani na Západe niet.“ No aj jeho ďalší výrok svedčí o tom, že tzv. disidentov či tzv. opozíciu si tu KSČ a ŠtB pestovala a pripravovala na svoje neskoršie zámery. Citujem: „NA NAŠEJ VNÚTROŠTÁTNEJ ÚROVNI DOHODY MEDZI DISIDENTMI A KOMUNISTICKOU VLÁDOU SA DOSIAHLO, ŽE PÁD KOMUNIZMU SA UDIAL VCELKU KULTÚRNE V RÁMCI ÚSTAVNÝCH PRAVIDIEL A HLAVNE BEZ KRVIPRELIEVANIA.“

V týždenníku Nové slovo bez rešpektu, č. 27/1994 jednoznačne priznal, že ako predseda vlády sa spolupodieľal na najzávažnejších ekonomických zločinoch, spojených s protizákonným rabovaním majetku, citujem: „V prostredí, kde som sa pohyboval ja, sa hovorilo, že prví privatizovali starí komunisti, ktorí si nahrabali peniaze. Keby som bol chcel podnikať kroky proti privatizérom, moji prívrženci by to boli privítali. Verejne som vtedy povedal, ŽE POZNÁM AJ ŠPINAVÉ PENIAZE a že sú mechanizmy aspoň čiastočne ich odlíšiť od čistých. Uvažovali sme týmto smerom, ale systémové kroky proti tomu robiť – bolo by znamenalo zastaviť privatizáciu... Privatizácia bola dobrá a netreba spätne si za ňu sypať popol na hlavu. BOLA V SÚLADE S PRÁVOM A KRESŤANSKÝM PRESVEDČENÍM.“

Až týchto posledných 23 rokov ukázalo, že Slovensko je v skutočnosti sluhovskou krajinou, žiadna krajina v EÚ nemá toľko vlastizradných a zapredaných politikov ako Slovensko. Žiadna krajina by nedovolila, aby sa na ich občanoch páchali také experimenty, hlavne cez ekonomiku, ako na slovenských občanoch. Považovať sociálne samovraždy ako súčasť nevyhnutných ekonomických reforiem, uprednostniť záujmy cudziny pred záujmami vlastných občanov, kde vlastne Slovensko už nič nevlastní, kde za cca 60-80 rokov budú Slováci menšinou vo vlastnom štáte, to je krutá realita ponovembrových politikov za 23 rokov. Neboli sme do EÚ prijatí ako rovnocenný partner, ale ako ponížený sluha a lacná pracovná sila, kde sa vyspelé krajiny môžu zbaviť svojich prebytkov, ktoré by v ich krajinách sa dávali len ako potrava dobytku. Stratili sme ekonomickú, potravinársku a štátotvárnu svojbytnosť. Vedome dochádzalo a dochádza k cielenej likvidácii nášho poľnohospodárstva.

Po návšteve Roberta Fica v druhej polovici apríla 2013 v Poprade po zasadnutí vlád dvoch krajín V4 a následnej tlačovke povedal aj toto: „Slovensko na začiatku 90-tych rokov bolo krajinou, ktorá bola schopná produkovať dostatok potravín pre samých seba. Potom prišli smrteľné údery pod pás slovenskému poľnohospodárstvu, ktoré niekto zorganizoval. A boli to slovenskí politici. A robili to v mene nejakých záujmov. Vždy za niečím hľadajte nejaké záujmy. Aj to, v akom stave sa dnes nachádza slovenské poľnohospodárstvo je výsledkom toho, že niekto uprednostnil cudzie záujmy pred slovenskými záujmami. Som o tom absolútne presvedčený,“ konštatoval predseda vlády právneho štátu – Slovenskej republiky.

Keďže tieto slová odzneli aj v priamom prenose jednej televízie, malo byť povinnosťou Generálnej prokuratúry SR sa pýtať Roberta Fica, o ktorých slovenských politikoch, ktorí spáchali vlastizradu na slovenskom poľnohospodárstve a tým aj na občanoch tohto štátu, to hovorí? Keď to verejne tvrdí premiér SR a je o tom absolútne presvedčený, určite má dôkazy. Prečo nepodal trestné oznámenie? Alebo ho už uplatili? Alebo Ficov spolužiak Čižnár na funkcii generálneho prokurátora je len poníženým pudlíkom najvyššie postaveného bieleho koňa po politickej línii v rámci EÚ Roberta Fica, využívaného smeráckou mafiou pre svoj rečový dar ohlupovať veľkú časť voličov Smeru?